Ženie, ženie vietor dlhé tiesne. Odfúkne ich, odoženie. Ach, prečo si len fúkal Miatol, sladké slová núkal? Dlhá noc sa javí, Slová spletie, splaví A to všetko pre ne, Pre tie sny, čo nedoženie. Tie ruky, ktoré dvíhal, Ten pohľad keď si líhal. Zostane mi v hlave, Oči – pokoria sa vlahe. Vstúpim do jazera nohou, Nehou ma hladko pošteklí. Prijme mňa i moje srdce drahé, Na kúsočky roztrhané A pobije sa o ne, Och, nech sa to už stane. By © Lucy Halamová (@LucyHalamova) Year 3, 2015/2016
Share this text:
1 Comment
mohol si mi napľuť do tváre, vykrikovať po mne na ulici nelichotivé učebnicové termíny, stiahnuť ma z kože a podeliť sa s obrazom, dymovými signálmi posielať anonymnú nenávisť, predstaviť moje líce tvojej ruke možno zaburácať potleskom. a stále by mi to menej pokrkvalo dušu stále by mi to slabšie roztrhalo pľúca a zbavilo ma dychu ako keby si počúval tajné myšlienky a latentné zvrhlosti prednesené zdráhavým, trasľavým hlasom o druhej nadránom a potom si nevšimol že mi telo končí krkom, pretože hlavu som pre teba už stratila © 2015 A.B. (@umrncanamyrta) Year 3, 2015/2016
Share this text:
Spomínaš ešte na tie dni, kedy mi nebolo všetko ľahostajné. Dni, kedy som mal výčitky svedomia z pochybných bozkov dávno prehnitých duší mladých dievčat. Panien s jazykom harpye. Chýbajú mi hmly chladných rán s tmavými tieňmi perín, lákajúcich múz a kyslých vín. Cítim k nim prirodzenú nostalgiu, no teraz už len spomínam s prázdnym srdcom vyprahnutým ako najhorúcejšia púšť týraná zákernými slečnami prahnúcimi po mojom srdci. © Abe 2015
Share this text:
Zaspávam, oči mi klipkajú. V izbe je skoro úplná tma, rozráža ju len žiara mobilu, na ktorom hrá hru. Ležíme na spojených posteliach, dýchame ten istý vzduch, no predsa cítim, že sme iné. Na nešťastí a smútku je najhoršie, že si nepamätáme, ako sme sa cítili pred tým. Kým sme boli. Strácame identitu, možno preto, že sme ju nikdy nenašli. Meníme sa, každou sekundou sa náš charakter rozpína a všetko, čo sa stalo, mizne. Akoby spomienky a pocity padali z útesu do hlbokej rokliny a nám nezostáva nič iné, len sa smutne pozerať na toto vyčíňanie času. Čo sú ciele, čo sú sny? Čo chcem ja a čo vy? Čo chce srdce, čo chce pýcha? Čo vie mozog? Ťažko dýcham. Pomiešané farby, deväť rôznych štvorčekov na šiestich stenách, kocka zapadnutá prachom. Sivé vločky sa rozleteli po svete. Stačilo jediné fúknutie. Pri Rubikovej kocke existuje vraj trik, že najskôr treba spraviť na každej strane T – hovoria tomu základ a tak sme ho začali budovať aj my. Neviem, kto si. Neviem, prečo si prišiel. Neviem, prečo si si vybral mňa. Ale oľutuješ to. Roky som hľadal, pýtal, zabíjal pre odpovede, ktoré mi ty dáš teraz. Doteraz si sa skrýval, ty špinavý pes. Roky utrpenia sa skončili. Dáš mi, čo chcem, a zbavím sa jej – teba nevynímajúc. Zaplatíš za to. Tvoj čas vypršal. Zbohom.
|
Archives
October 2015
Categories |